A nachytali sme pekných, aj pol kilových karasov a lieňov. Sem, tam sa chytil aj väčší... Taký „kiláčik“... Spomínam si na jednu príhodu, ktorá vtedy bola dosť bolestivá, no dnes úsmevná: každé ráno v nedeľu sme museli chodiť do kostola. Pre nás nezaujímavá činnosť, keďže ryby brali najlepšie ráno. Tak sme sa s kamošom dohodli, že v nedeľu ráno sa ide na ryby namiesto kostola. V sobotu na večer sme si odniesli udice na miesto, kde budeme chytať. Samozrejme aj návnadu: červíky a paprikové cesto. Výborné na karasov. V nedeľu ráno sme sa obliekli ako do kostola, no namiesto kostola pod ho na naše rameno. Vytiahli sme z krikov udice, napichli návnadu a začali chytať. Ryby brali mimoriadne dobre. V ten deň sme nachytali karasov, lieňov a aj ostriežov. Len po krátkom čase sme museli baliť, lebo končila omša. Tak sme navliekli ryby na vrbový prútik,a schovali aj udicami do kríkov s tým, že prídeme domov ako že z kostola. Prezlečieme sa a ideme na ryby. Však nachytané už máme...
No zrada: dôjdem domov a keď ma mama zbadala, prvé jej slová: pane bože, kde si bol ? a ja že: v kostole.... Ale to už šnúra zo žehličky dopadla na môj zadok. „Ja Ti dám v kostle... Celý oblek máš zasvinený od rýb a bodliakov...“ A už padala rana za ranou. V ten deň sa už na ryby nešlo.... V pondelok som ledva obsedel v škole, čo ma bolel zadok. Dnes by to bolo týranie deti, vtedy bežný výchovný prostriedok. Nuž čo, prišiel som domov zo školy, hodil tašku do kúta a poďho na ryby... Tak pomaly ubiehal rôčik za rôčikom a ja som chodil na ryby s lieskovým prútom až do chvíle, než som nevyšiel zo základnej školy.
Hneď cez prázdniny som išiel na dva týždne na brigádu. Zarobil som asi tristo korún a utekal som si vybaviť rybársky lístok. V tom čase stál asi 10 korún a bol to detský lístok na jeden prút. Lístok by bol, teraz treba udicu... Rýchlo som sa ponáhľal do obchodu so športovým tovarom v Šuranoch. Vyberať som dlho nemusel, lebo mali až dva druhy prútov: plné lamináty, jeden kratší TOKOZ a druhý dlhší pevnejší ATASI. Tak som si vybral ten ľahší. Doteraz si myslím, že správna voľba. S navijákom to bolo ešte ľahšie, lebo mali len jeden a to TOKOZ REX. Kúpil som si ho. Ešte silon 0,30 sto metrov, päť háčikov a nejaké olová – v tom čase sa krmítka nepoužívali. Doma som to dal všetko zložil, nakopal červíkov a nedočkavo som sa tešil na ráno.
Ráno som bol už od piatej hore rýchlo som sa najedol, zbalil udice a podberák, ktorý mi spravil kamarátov otec a sadol som na bicykel smer Šurany. Išiel som na malú štrkáreň medzi ozajstných rybárov. Prišiel som do cieľa a poriadne som sa rozhliadol, aby som si vyhliadol miesto kde sa rozbalím. Veď si sadnem hádam vedľa nejakého rybára a snáď mi pomôže, keď budem mať nejakého kapra na prúte.. Spýtal som sa jedného pána, či si môžem prisadnúť. Len sadaj mladý muž... Rozbalím sa asi tri metre od neho a idem nahodiť... Prvý náhod s mojou novou udicou nebolo bohvie čo... .zabudol som preklopiť preklápač na navijáku. Druhý pokus a nasledovalo zamotanie sa môjho silónu na susedovej udici. Jeho pohľad na mňa neveštil nič dobré... Po rozmotaní silonu nasledoval tretí pokus a div sa svete, nástraha letela asi pätnásť metrov. Celý šťastný dávam udicu do rácošiek a chcem si sadnúť na stoličku. Keď sa ma sused spýtal: „Prečo si ma prehodil ?“ Nemal som slov... Rýchlo som začal vyťahovať svoju udicu... Samozrejme, vytiahol som aj susedovu. Ja, celý roztrasený nahadzujem znova o par metrov ďalej a zas cez suseda.... Vyťahujem a sused prenikavo pozerá po mne ako by ma chcel očami prepichnúť... Opäť som vytiahol aj jeho udicu a s vražedným úsmevom vraví: „hádž viac v pravo“ No to sa mu povie... lebo po pravej strane sedí najznámejší rybár celom okrese a veľký nervák.... Asi to radšej zabalím... Ešte skúsim poprosiť môjho suseda, či by mi nenahodil... „Prečo nie ? to si mohol povedať hneď...“ Napichnem paprikové cesto a podám mu udicu. Sused nahodil moju udicu takou ľahkosťou, že až sa čudujem. Podal mi udicu, dám ju do rácošiek, zavesím „policajta“ a konečne si sadnem. Po dvadsiatich minútach chcem skontrolovať nástrahu či sa neroztopila alebo neodpadla. Akosi nemám na to odvahu. Tak sedím a pozerám po rybároch... sem tam niekto vytiahne kapra...V tom mi tresne o palicu „policajt“, seknem a nechápem akou silou ako ťahá ryba. Chcem potočiť navijakom a nedá sa... Tak držím udicu zo všetkých síl a v tom: „prásk“ silon povolil a utrhol sa celý !!! Nešťastný sadám na stoličku, aby som znovu naviazal a nahodil. Keď som mal naviazané a napichol som paprikové cesto, prišiel ku mne sused a vraví: „Ten šróbik vpredu na navijaku sa volá brzda a treba ju používať...daj, ja nahodím...“ Podal som mu prút, nahodil. Vložil som prút do rácošiek a čakám.. Sused chytil pekného „trojkiláka“, zbalil a odišiel. Ja som ostal ešte hodinu ale záber neprišiel, tak som zbalil a išiel domov s dobrým pocitom, že som mal aspoň záber. A ešte so skvelým ponaučením: že môžeš mať udicu akú chceš ale, najmenej sedemdesiat percent máš v rukách Ty sám... .Od tých čias sa veľa zmenilo. Nove technológie a vyrábajú sa prúty s ktorými sa dá nahodiť až 100m a vyvážacie loďky. Tak to na rybačke niekedy vyzerá, ako na modelárskom krúžku. Preto si chráňme našu prírodu a vody, aby sme mohli chytať tak blízko brehu ako sme chytávali na lieskové prúty.
Dominik Molnár
člen Slovenskej Feeder Ligy